Už ako malá som bola vychovávaná v Božej viere. Chodila som do kostola (na besiedky) každú nedeľu, modlila sa, dokonca aj večer pred spaním som počúvala o Bohu. Žila som šťastný a bezstarostný život s Bohom a mojou rodinou. Nikdy by som si nepomyslela, že raz nebude Boh pre mňa dôležitejší ako moji priatelia. No stalo sa to. Môžete sa pokojne spýtať prečo sa to stalo, prečo som sa zmenila. Odpoveď je jednoduchá, aj keď trochu smutná.
Určite sa už každému nábožnému dieťaťu stalo, že sa mu posmievali ukazovali naň prstom kvôli tomu, že chodí na náboženstvo alebo je nábožné. Pýtajú sa, či tomu verím, že to, čo sa píše v Biblii, je pravda. Mne sa to stalo a hovorila som, že tomu verím. No raz som už bola smutná, že som kvôli tomu ohováraná, a tak som zaklamala. Teraz to ľutujem. No vtedy som zrazu bola obľúbená, mala veľa priateľov, chlapci ma rešpektovali. A ja som sa toho jednoducho nechcela vzdať. Bola som ešte spokojnejšia so svojím životom a aj namyslená. Až kým ma moja mama neprihlásila na konfirmačnú prípravu.
Zrazu akoby sa niečo malé vo mne zlomilo, keď som zistila aké je práve priateľstvo, ako môžem byť skutočne šťastná . Musím otvoriť srdce Bohu a s ním žiť. Nebude to ľahká cesta, nikto z kresťanov ju nemal ľahkú. To som zisťovala celé dva roky počas konfirmačnej prípravy. Budú sa mi smiať, budú na mňa ukazovať, no zároveň budem šťastná akoby som nebola v nijakom inom spoločenstve.
Už som sa nesmiala iným spolužiačkam pre ich účes alebo oblečenie, a preto som akoby vypadla z triednej elity ( ako sa to u nás nazýva vyššia vrstva). Trochu som bola z toho smutná , ale smútok ma rýchlo prešiel, keď som prišla na dorast a spoznala skutočných priateľov. Som si istá, že sa ma Boh dotkol, aby mi pomohol znovu nájsť moje práve miesto. A to je pri ňom. A za to mu z celého srdca ďakujem.
).