STRUČNÁ HISTÓRIA CIRKEVNÉHO ZBORU ECAV NA SLOVENSKU BANSKÁ BYSTRICA
Pavol Martuliak
V Banskej Bystrici, ako v slobodnom kráľovskom banskom meste, mala mestská komunita, v zásade nemeckej národnosti, od čias udelenia privilégií uhorským kráľom Belom IV. v roku 1255, značnú cirkevnú autonómiu. Cirkevný život ovládala a usmerňovala mestská rada na čele s richtárom, ktorej podliehala aj slobodná voľba farára. Duchovný život sa od začiatku odvíjal od zámockého kostola Nanebevzatia Panny Márie, známeho aj ako nemecký či farský kostol. K farnosti oddávna patril bohatý hnuteľný i nehnuteľný majetok, ako napr. majer, pivovar a zároveň 10 filiálnych osád (Dolný a Horný Harmanec, Nemce, Kynceľová, Majer, Sásová, Rudlová, Kostiviarska, Sv. Jakub a Ulmanka). V meste bol ešte kostol Sv. Ducha, Sv. Alžbety (tzv. špitálsky) a v r. 1492 postavený kostol sv. Kríža (slovenský kostol).
Vďaka živým kultúrnym i obchodným stykom Banskobystričanov s centrami Lutherovej reformácie v Nemecku nastal u obyvateľstva mesta i okolia, vrátane členov mestskej rady, už začiatkom 20. rokov 16. stor. všeobecný príklon k reformačným myšlienkam a zásadám. Tomuto procesu húževnato čelil mestský farár Matej Mikuláš zo Sabinova v spojení s arcibiskupom. Nepomáhali ani tvrdé represie svetskej i cirkevnej vrchnosti, zostrené najmä po porážke baníckeho povstania v meste a okolí v r. 1525 – 1526, ktoré bolo pripísané na vrub reformácie. Členovia mestskej rady, napriek hrozbám naďalej pozývali do mesta reformačných kazateľov. Po smrti Mikuláša zo Sabinova v r. 1529 pristúpili k výberu duchovných. Výber a najmä ich udržanie neboli jednoduché zo strachu pred arcibiskupom, pretože väčšina z nich sa po kratšom čase ocitla vo väzbe.
Mestskú radu i ňou vyberaných evanjelických kazateľov pred nepriazňou a útokmi vrchnosti sčasti chránil Zväz siedmich banských miest stredného Slovenska (Kremnica, B. Štiavnica, B. Belá, Ľubietová, Nová Baňa a Pukanec). Na jeho pôde sa vytvoril v roku 1536 BANSKOMESTSKÝ SENIORÁT. Vznikol ako inštitút farárov 7 miest, na čele so seniorom, na obranu luteránskej reformácie. V tom čase stálo už obyvateľstvo Banskej Bystrice a jej širšieho banského okolia, na strane reformácie. Obrannému účelu mali slúžiť aj banskomestské vyznania viery (confessio heptapolitana), prijaté a predložené vrchnosti koncom 50. rokov 16. storočia. Organizácia Banskomestského seniorátu, s dominujúcou nemeckou etnicitou, žiaľ, neprijala zásady a subordináciu organizácie ECAV na Slovensku, prijaté na synode v Žiline r. 1610. Banskomestské cirkevné zbory, vrátane banskobystrického, napokon r. 1652 zásady evanjelických synod prijali, ale sa nemienili podriadiť príslušnému superintendentovi, čo znamenalo zbytočné trieštenie síl, najmä v nerovnom zápase s postupujúcou protireformáciou. Takto potom r. 1657 aj banskobystrický evanjelický zbor vizitoval katolícky archidiakon Bartók. Podľa jeho záznamov bolo v cirkvi (aj s fíliami) asi 400 katolíkov a 8 000 luteránov.
V roku 1648 sa v meste usadil rád jezuitov za účelom rekatolizácie mesta a okolia. Zriadil tu svoje kolégium a gymnázium a v okolí tri misijné domy. V súlade s nariadením cisára Leopolda I. 17. novembra 1671 vojsko obsadilo mestský hrad a väčší, nemecký kostol zabralo a odovzdalo katolíkom. Onedlho evanjelikom odobrali aj ďalšie kostoly. Ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi pozval na bratislavský súd aj banskobystrického nemeckého kazateľa Klemensa Brechta, slovenského kazateľa Petra Sextyho a špitálskeho kazateľa Juraja Cembera a dvoch kantorov, Fraňa Felnera a Juraja. Fachlera. Pretože sa nechceli vzdať viery, všetci boli zbavení funkcií a poslaní do vyhnanstva i s rodinami. Zanikol aj banskomestský seniorát. Bratislavský súd neminul ani rektora povestného banskobystrického gymnázia Mateja Sturzera a konrektora školy Tomáša Stellera. Školu likvidovali a budovu odovzdali jezuitom. Steller bol väznený a neskôr predaný na talianske galeje. Podobne dopadli i ďalšie banské mestá, preto zanikol aj Banskomestský seniorát. Duchovný a školský život banskobystrických evanjelikov bol dočasne obnovený v rokoch 1678 – 1683 v čase povstania Imricha Tökoliho, kedy im boli vrátené kostoly i škola. Po odchode a porážke povstalcov ho opäť vytlačili za hradby mesta.
V súlade s uzneseniami Šopronského snemu si mohli aj Banskobystričania postaviť kostol, pričom len drevený a za mestskou hradbou. Stavbu dôstojného priestranného stánku (v tvare kríža (36 x 28 m) postavili počas dvoch rokov r. 1790 za bránou na konci Lazovnej ulice. Vedľa neho postavili tiež drevenú poschodovú budovu gymnázia. Tu pôsobil v rokoch 1708 – 1714 (od r. 1710 ako rektor) známy učenec Matej Bel.
K obnoveniu náboženskej slobody a k vráteniu časti kostolov (okrem hlavného, nemeckého) došlo v rokoch 1704 – 1708, kedy mesto ovládali kuruckí vojaci vodcu povstania Františka Rákociho II. Po príchode cisárskeho vojska sa cirkevný život evanjelikov opäť dostal len za hradby mesta. Značnú úľavu v duchovnom i spoločenskom živote priniesol až tolerančný patent Jozefa II. r. 1781.
Drevený kostol, ktorý medzitým pomaly chátral, mohol byť nahradený novým, pevnejším a priestrannejším. K jeho výstavbe sa pristúpilo s príchodom nového, 19. storočia a bola ukončená počas 7 rokov. Chrám bol postavený v klasicistickom slohu, podľa projektu M. Poláka. Bol vybudovaný z prostriedkov cirkevného zboru a tiež z milodarov cirkevníkov, ktorí prispievali i fyzickou prácou. Bol posvätený 3. mája 1807. Organ, dokonalé technické i umelecké dielo, postavil skúsený organový majster M. Podkonický. V r. 1893 ho vystriedal nový (súčasný) organ, postavený sliezskou fi. bratov Riegrovcov, ktorý má 20 registrov, dva manuály a 1317 píšťal. Chrámový oltárny obraz berlínskeho umelca Daegeho, postava Krista požehnávajúceho kalich, ktorý v Berlíne ocenili na 2000 toliarov, v roku 1847 venoval banskobystrickým evanjelikom (zásluhou iniciatívy O. Zipsera, učiteľa dievčenskej školy) pruský kráľ, Fridrich Viliam IV. Oltár s obrazom v dnešnej podobe posvätili v roku 1853. V roku 1844 zbor ECAV založil a prevádzkoval (do pol. 20.stor.) opatrovňu opustených osôb.
Zbor patril až do vzniku ČSR do Zvolenského seniorátu a do Banského dištriktu (Superintendencia montana). Bohoslužobným jazykom bola bibličtina a nemčina. Komunikovalo sa nemčinou a hovorovou slovenčinou. Administratíva sa viedla hlavne v latinčine. Mestskí farári ovládali spravidla všetky tri jazyky, minimálne dva. Koniec 18. a 1. polovica 19. storočia (do r. 1840) bola na banskobystrickej fare ECAV priaznivá pre Slovákov a slovenský národný život. Mali na tom podiel významné osobnosti z radov farárov, ako Krištof Lyci, Adam Lovich a neskôr Karol Kuzmány, ktoré zastávali tiež najvyššie funkcie v ECAV. Od roku 1840 pokračuje zostrená maďarizácia nielen svetskej, ale i v duchovno-cirkevnej sfére. Tento trend ustal po porážke maďarskej revolúcie v roku 1849. V r.1853 bolo z počtu Banskobystričanov 73,7 % slovenskej národnosti a 42,4 % evanjelikov.
Maďarizácia a to i na pôde zboru, vrátane evanjelického školstva, sa zostrila po rakúsko-uhorskom vyrovnaní 1867. Na tom mal zásluhu hlavne barón Anton Radvanský, ktorý zastával vysoké štátne i cirkevné funkcie (banskobystrický župan, seniorálny, potom dištriktuálny a od r. 1879 generálny dozorca ECAV v Uhorsku), ale aj súdobí banskobystrickí farári, hlavne Ján Mockovčák. Podobná situácia bola aj v katolíckej cirkvi a školstve. V dôsledku toho sa v roku 1910 z počtu 12 148 obyvateľov mesta sa hlásilo 5621 (49 %) za Maďarov, za Slovákov už len 4388 (41 %), za Židov 1260 (11,7 % a za Nemcov iba 879 osôb (8,2 %). K ECAV sa hlásilo 2814 osôb, čo bolo 26,1 %. Služby Božie sa odbavovali v troch jazykoch. Vzhľadom na pokročilý stupeň pomaďarčenia sa Nemcov v cirkevnom zbore sa napr. postupne takmer vytratili pri nemeckých bohoslužbách nemecké piesne a nahradili ich maďarské. Aj na evanjelickom gymnáziu bola od r. 1876 vyučovacou rečou maďarčina. Za účelom aktívnejšej maďarizácie na pôde zboru ECAV vznikla v roku 1892 v novoupravenej budove Evanjelického domu (Horná ul. 21) kultúrno-spoločenská organizácia Evanjelický spolok. Pod vedením zborového farára združoval maďarskú a promaďarskú evanjelickú inteligenciu a spoločenskú elitu mesta a okolia.
Návrat k obnove slovenského národného života na pôde cirkevného zboru priniesol až koniec 1. sv. vojny a vznik ČSR na sklonku roku 1918. Slovenská komunita v zbore, napriek ťažkej defenzíve národnostný útlak prežila, zatiaľ čo jej súputnícka, nemecká, sa vytratila.
Demokratizácia v oblasti verejno-spoločenského života v novej ČSR po r. 1918 uvoľnila priestor pre obnovu slovenského národného života na pôde cirkevného zboru v B. B. Vďaka aktivite príslušníkov zboru z radov slovenskej inteligencie vznikli alebo obnovili činnosť na nových základoch, početné slovenské cirkevné združenia a spolky. Jedným z najstarších bol Evanjelický spolok. Členská základňa sa v medzivojnovom čase pohybovala od 250 do 320 členov. Hlavným sídlom bola naďalej budova Evanjelického domu. Spolok organizoval pravidelné štvrtkové večerné posedenia, spojené s aktuálnymi prednáškami a besedami. Sálu Evanjelického domu spolok využíval na inscenáciu divadelných predstavení, ktoré pripravoval spolkový divadelný krúžok. Vďaka kultúrno-spoločenským aktivitám si r. 1939 mohol zakúpiť ďalšiu spolkovú budovu, tzv. židovské kasíno (dnes fi. Baťa na Námestí SNP).
Najpočetnejšie zastúpenie mal sociálno vzdelávací spolok Slovenská evanjelická jednota. Pri banskobystrickom zbore bolo 10 takýchto odborov, ku ktorým patrilo v priemere okolo 1000 členov. Organizovali rôzne kultúrno-spoločenské či výchovno-vzdelávacie akcie. Príkladnou bola najmä aktivita Nedeľnej školy. Jej schôdzky prebiehali v dvoch oddeleniach (detí a mládeže) spravidla v nedeľu odpoludnia, kde sa pravidelne stretávalo po 30 – 40 členov. Podobné poslanie plnila miestna odborová organizácia Zväzu evanjelických žien. Za účasti 180-200 členiek krúžok organizovala najmä charitatívne akcie. Známa je činnosť telovýchovnej organizácie SKAUTING, či aktivita skupiny Kuzmányho kruh evanjelických akademikov. Aktivitou vynikala v rámci zboru organizácia Zväzu evanjelickej mládeže, pri ktorej pracovalo 7 Združení evanjelickej mládeže (ZEM). Ich aktivita vzrástla najmä, keď sa stal v r. 1935 1. zborovým farárom Ján Bakoss a v r. 1937 ďalším farárom Juraj Holčík. Vedno napr. redigovali mesačník zboru Naša cirkev i časopis Nový rod, ako orgánom ZEM.
Po vzniku Slovenského štátu r. 1939 bol zbor známy, ako jedno z hlavných centier protestu proti prejavom nedemokratického, nehumánneho postupu režimu proti časti občanov. Protestný charakter proti útlaku evanjelickej cirkvi zo strany režimu mal napr. povestný Zjad slovenskej evanjelickej mládeže v Banskej Bystrici v dňoch 7. – 9. júla 1939. V chráme a ďalších objektoch zboru pripravili jeho predstavitelia dôstojné priestory pre celoslovenské oslavy 100. výročia vydania Zpěvníka, spojené s generálnym konventom ECAV 24. 11. 1942. Prijaté dokumenty ako Pastiersky list slovenských biskupov, či Mierová rezolúcia, ostro protestovali proti neľudským praktikám režimu, najmä proti diskriminácii a vyhladzovaniu židovských obyvateľov. Kňazi Bakoss i Holčík sa ich snažili zachraňovať tým, že vyhoveli tomu, kto prejavil snahu stať sa kresťanom. Len v roku 1942 pokrstili spolu 246 Židov.
V období príprav Slovenského národného povstania predstavitelia zboru poskytli objekty, menovite budovu Evanjelického spolku. Z tejto budovy sa ozval hlas profesora Ladislava Sáru, ktorý prostredníctvom Slovenského rozhlasu dňa 30. augusta 1944 svetu oznámil vypuknutie SNP. Následné represie po obsadení mesta nacistami si vybrali na banskobystrických evanjelikoch zvlášť vysokú a krutú daň. Desiatky ľudí nacisti odvliekli do nemeckých lágrov, niektorí sa ocitli vo väznici doma, časť ušla pred hroziacimi represiami, medzi nimi aj prvý zborový kazateľ a senior Zvolenského seniorátu, Ján Bakoss, ktorý bol nacistami beštiálne popravený v Martine koncom januára 1945.
Napriek niektorým demokratickým črtám vývoja tesne po 2. svetovej vojne, okrem znárodnenia škôl, vrátane cirkevných, dochádzalo k útlmu činnosti jednotlivých cirkevných spolkov či združení mládeže i dospelých aj v banskobystrických podmienkach. Po nástupe totalitného režimu v roku 1948 došlo k ich úradnému rozpusteniu a zákazu. Cirkevné objekty, okrem chrámu, budovy farského úradu a zborového objektu modlitebne na Lazovnej ulici, boli znárodnené. Cirkevnému zboru, ku ktorému sa hlásilo vtedy cca 6 500 duší, bola zakázaná akákoľvek verejno-spoločenská aktivita. Duchovno-kultúrny život v období tzv. reálneho socializmu bol v praxi obmedzený na výkon bohoslužieb či cirkevných obradov a s nimi spojených základných aktivít.
Ján Bakoss (1935 – 1945, farár, senior Zvolenského seniorátu)
Juraj Holčík (1937 – 1947)
Pavol Hronec (1945 – 1953)
Mikuláš Mitáľ (1948 -1957)
Pavol Valent (1953 – 1955, námestný farár)
Milan Kubica (1955-1958)
Ján Dubíny (1957 – 2008)
Milan Hargaš (1958 – 1973)
Daniel Koštial (2005 – doposiaľ)
Slávka Koštialová (2005 – doposiaľ)